Eva Maliti Fraňová
Ku kontextom Nartského eposu
Duchovnú kultúru severokaukazských Osetov, priamych potomkov Alanov a iránojazyčných Skýtov, jazykovo diferencovaných na Ironc ov a Digorcov – od svojich počiatkov jej formovania určoval živý základ, utvorený hrdinským (bohatierskym) Nartským eposom. [1.Epos je v národnom povedomí Osetov stále živý a pretavil sa i do osetskej písanej literatúry. Nartské motívy sú v tvorbe klasika osetskej poézie Kostu Chetœgkatyho (Chetagurova, 1859–1906), no objavujú sa takisto v súčasných dielach, poetických, ako i prozaických. Nartskú tematiku spracoval napr. spisovateľ Michal Bulkhaty vo svojom románe Siedmy pochod Narta Soslana z r. 1988 (Нарты Сосланы œвдœм балц).. ]
Ten nájdeme vo fragmentárnych či ucelenejších podobách aj u predstaviteľov ďalších etník na Kaukaze, ako sú Abchazi, Abazinci, Adygovia, Balkarci, Karačajci, Čerkesi, Vajnachovia, gruzínski Svani a iní. Čo sa týka pôvodnosti a prvenstva, v odborných kruhoch platí mienka, vyslovená významným francúzskym antropológom, religionistom a komparatívnym lingvistom Georgom Dumézilom: „Jádro eposu a jeho hlavní postavy vznikly u Osetů a nepochybně zčásti už u jejich vzdálených předků. Vím, že když tento názor otisknu, zarmoutím tak své čerkeské a abcházské přátele, ale magis amica veritas, nejlepší přítelkyní je pravda: nartský epos je vzásadě osetský.“ [2. DUMÉZIL, G.: Mýtus a epos. I. zv., (prel. J. Našinec), Praha: OIKOYMENH, 2001, s. 481.]
Jednotlivé texty niekoľkých hlavných cyklov eposu zozbierali nadšení zberatelia medzi osetským obyvateľstvom, ironským a digorským. Zaznamenávajú históriu Nartov od vzniku tohto mýtického národa v cykle Pôvod Nartov, až po ich zánik v cykle Záhuba Nartov. Medzi dvomi hlavnými medzníkmi sú vyrozprávané udalosti a príhody histórie vytváranej príslušníkmi troch najdôležitejších nartských rodov – Achsartagovov, Borovcov a Alagovcov, ktorá zahŕňa magické narodenia, a takisto hrdinské úmrtia ústredných hrdinov, ich bojové výpravy, no tiež veselice a hostiny a či vnútrirodové šarvátky, intrigy, zrady a krvnú pomstu. S realitou bežného človeka pradávny epos spája využitie psychologickej kresby jednotlivých postáv, ich smútky a roztrpčenia, zlosť i zúrivosť (na vonkajších nepriateľov i na zradcov zvnútra), dokonca ich nudu, keď sa na obzore nečrtá nijaká bojová výprava. Na druhej strane je očividné, že celé rozprávanie, tak ako iné dávne epické príbehy, sa zrodilo v rovinách ľudského vedomia spojených s mytologickou, nereálnou, „hmlistou krajinou“ (blízkou povestnému Nebellandu germánskych Nibelungov)…
Okolo legendárnych hrdinov sa snujú cykly príbehov venované ich hrdinstvám, pričom netreba zabúdať, že podľa kódexu tých čias bola hrdinská aj úspešná lúpež či úkladná vražda protivníka, po ktorej nasledovalo zneuctenie jeho ženy. V celom epose i v rámci jednotlivých postáv sa snúbi mýtus s históriou a s historickými faktami. Porovnávajúc jednotlivé sujety s Herodotovými Dejinami učenci vystopovali, že prinášajú svedectvo o skýtskych obyčajach, a tiež ohlas skýtskych legiend z 5. storočia p. n. l., ktoré boli v čase, keď sa epos tvoril, súčasťou kolektívnej pamäte Sarmatov, neskôr Alanov. Pozoruhodná je genéza postavy najváženejšej Nartky Satany, matky celého nartského rodu, ktorej pevné manželské spolužitie s druhom svojho života Uryzmagom odráža mýtus prvého ľudského páru.
V epose vystupuje Satanina matka Dzerassa, ktorá svoj život spojila s Nartmi, ale pochádza z rodu vládcov mora Donbettyrovcov. A otcom Satany sa stal Uasgergi , nebeský ochranca mužov a bojovníkov, zosobňujúci kult svätého Juraja („uas“ znamená „svätý“ a Gergi je v pôvodnom digorskom znení meno božstva, ironsky Uastyrdži). Mŕtvu Dzerassu ležiacu v hrobke zneuctil v túžbe pomstiť sa jej za to, že mu kedysi dala košom a zosmiešnila ho. Po čase Narti začuli z hrobky detský plač a vyniesli odtiaľ novonarodené dievčatko, Satanu. Postava však má aj svoj reálny prototyp, ktorý sa dá určiť na základe historických faktov. George Dumézil v Dejinách Arménska Movsesa Chorenaciho (410–494) objavil paralely v arménskych piesňach, kde sa spieva o alanskej princeznej Satenik, vydatej za kráľa Artašesa z 2. storočia p. n. l. V niektorých zo sujetov týchto piesní sa dajú rozpoznať modifikácie nartských príbehov z cyklu Satany. Spieva sa v nich o tom, ako Alani vtrhli do Arménska a bojovali s arménskym vojskom, avšak utrpeli porážku a syn alanského kráľa padol do Artašesovho zajatia. Otec mládenca prosil Artašesa o mier a prisahal, že Alani v budúcnosti nikdy viac nebudú siahať na arménske zeme. Artašes jeho prosbe nevyhovel. Vtedy sa na vyvýšenine pri brehu rieky zjavila mládencova sestra a cez tlmočníka sa prihovorila Artašesovi: „K tebe sa obraciam svojou rečou, chrabrý muž Artašes, k tebe, víťazovi nad chrabrým národom Alanov. Daj súhlas, aby brata pustili kvôli mne, krásnej dcére Alanov. Hrdinovia by nemali brať životy iným hrdinom z iného kmeňa len kvôli akejsi pomste, alebo ich zotročiť a mať z nich otrokov a tým zakoreniť večné nepriateľstvo medzi dvomi chrabrými národmi.“ Artašesa prekvapila múdra reč devy a sám sa odobral na breh rieky, aby ju uvidel. Očarený jej krásou sa na prvý pohľad do nej zaľúbil. Zveril sa svojmu pestúnovi Sembatovi, že chce s Alanmi uzavrieť mierovú dohodu a mládenca pustiť. Sembat požiadal alanského kráľa o ruku krásnej Satenik pre Artašesa. Kráľ odpovedal: „A kde vezme chrabrý Artašes tisícku tisícok a tmu tiem, aby zaplatil výkupné za kráľovskú dcéru Alanov?“ V piesni sa ďalej spieva o obrovskom výkupnom, čo Artašes zaplatil za Satenik i o bohatej svadbe: „Zlatý dážď padal na svadbe Artašesa, perlový dážď sa lial na svadbe Satenik.“ V Chorenaciho Dejinách sa píše, že Satenik sa stala Artašesovou prvou manželkou, porodila mu syna Artavazda a mnoho ďalších synov. Motivickú príbuznosť s dávnou arménskou piesňou zaznamenal G. Dumézil v nartskom príbehu Ako sa Satana stala Uryzmagovou ženou. Analogická bola veľká láska k bratovi Uryzmagovi zo strany sestry Satany. Tá v epose dokonca podfukom dosiahne, aby si ju vzal za ženu. Vedec v tom videl nadväznosť na arménske pramene. Oponoval mu V. Abajev, ktorý nachádzal konkrétne analógie v inom sujete (Posledná Uryzmagova výprava), pričom samotné incestné spojenie súrodencov Satany a Uryzmaga podľa neho svedčí o hlbšej archaickosti nartského sujetu, ktorý je bližšie k svojmu mytologickému prorotypu. [3.Pozri: ABAJEV, V. I.: Nartovskij epos osetin. Cchinvali: Iryston, 1982, s.28–30.]
V diele Mýtus a epos sa G. Dumézil vrátil k sporu a ako „arménsky ohlas“ tlmočil kedysi vyrozprávanú (údajne reálnu) príhodu z oblasti Van o mužovi, ktorý sa rozhodol oženiť sa so sestrou, od čoho ho všetci odhovárali. Bol zimný čas a naváľalo kopy snehu. Staré dedinské čarodejnice mužovi poradili, aby zapriahol voly a tri dni oral sneh. On poslúchol a pustil sa do nezmyselnej práce. Prvý deň sa naňho s údivom pozerala celá dedina, druhý deň prišlo len pár dedinčanov a na tretí deň sa nezjavil nikto. Stareny mu povedali, že tak bude aj s jeho ženbou, po troch dňoch sa nad ňou nebudú vôbec pozastavovať [4.DUMÉZIL, G.: Mýtus a epos. I. zv. … 2001, s., s. 596–598.] Podobne v uvedenom nartskom príbehu, kde Satana použije rôzne kúzla, aby Uryzmaga oklamala a dosiahla, že si ju vezme za ženu (prezlečie sa za jeho mladú ženu Eldu, a keď a sa s ňou Uryzmag zavrie v spálni, Elde pukne srdce a ona zaujme jej miesto). Na druhý deň sa všetky okolnosti vyjasnia. Uryzmaga trápia výčitky, ale hlavne to, že ho sestra dostala do hanby. Vtedy ho Satana upokojí slovami:
Ľudský posmech nevydrží ani dva dni. Proti smiechu mám prostriedok. Nech ti privedú veľkého sivého somára, nasadia mu tvoju striebornú uzdičku a osedlajú ho strieborným sedlom. Sadni si na somára chrbtom napred a chyť do ruky jeho chvost. Tri dni za sebou sa tak prechádzaj po hlavnej ulici pri nycháse. Keď pôjdeš prvý raz, budú sa pučiť od smiechu a hovoriť o tebe, že si blázon. Na druhý deň sa ti vysmejú len niektorí z Nartov, tí, čo ťa nevideli prvý deň. A na tretí deň si ťa nikto ani nevšimne. [5. NARTSKÝ EPOS. (Prerozprávala E. Maliti Fraňová), Bratislava: AlleGro, 2017, s. 28.]
Ako je zrejmé, postava Satany sa dokázateľne spája s dejinami alano-arménskych vzťahov. Naopak, prototyp postavy Sataninho syna, nartského hrdinu Soslana, ožíva v súvislostiach alano-gruzínskych vzťahov. Odkazuje k zástoju osetského panovníka Davida-Soslana, manžela gruzínskej cárovnej Tamary z 12.–13. storočia.
Pozornosť vedcov sa obracia k samotnému etnonymu „Nar“ („Nartœ“ je kolektívne meno, utvorené na základe tvorby osetských rodových priezvísk). Dlhé roky panoval názor, s ktorým prišli v prvých dekádach 20. storočia rakúsky etnológ Róbert Bleichsteiner, lingvista Nikolaj Trubecký a ďalší, o tom, že termín „Nart“ sa nedá vysvetliť z nijakého severokaukazského jazyka a poukazuje na iránske slovo „nar“ – muž a z neho odvodené „nartama“ – najmužnejší. K názoru sa prikláňal i G. Dumézil: „Jejich rodové jméno i jeho odvozeniny neznamená přes jisté obtíže ve ‚skytské‘ jazykovědě nic jiného než ‚hrdinové‘, ‚viri’ a souvisí se sanskrtským a iránským ‚nar‘ – ‚muž, válečník‘.“[6.DUMÉZIL, G.: Mýtus a epos. I. zv. …, s. 484.] K inému výkladu dospel znalec Nartského eposu, lingvista Vasilij Abajev, opierajúci sa o nartské legendy z južnej Osetie, ktoré okrem iného hlásajú, že nartskí bohatieri boli deťmi slnka. „Taká genealógia Nartov je v súlade s duchom eposu, v ktorom, obzvlášť v v cykloch Soslana a Acamaza, slnečná mytológia zaujíma dôležité miesto. Sme oprávnení očakávať, že v termíne ‚Nartœ’, ‚deti Nara’ má ‚nar‘ označovať ‚slnko‘. To nás vedie k mongolskému ‚nara’ slnko, ako pravdepodobnému etymónu termínu ‚Nartœ’. Mongolské vplyvy sú v epose dôsledne zistené.“ [7.ABAJEV, V. I.: Istoriko-etimologičeskij slovar osetinskogo jazyka. Leningrad: Nauka, 1973, s. 160. Vedec vychádzal z poznatku, že epos ústne šírili potulní alanskí rapsódovia od stredoveku, keď si v 13.-14. storočí krajinu podrobili Mongoli.]
S abajevovskou interpretáciou sa následne stotožnili v nemeckom recipujúcom prostredí, svedčí o tom výklad v krátkom výkladovom folkloristickom a religionistickom slovníku Johanna Knoblocha [8 KNOBLOCH, J.: Homerische Helden und christliche Heilige in der kaukasischen Nartenepik. Heidelberg: Carl Winter-Universitätsverlag, 1991, s. 38.. ]. Takisto nemecký preklad Nartov bol v tejto línii nazvaný: Die Narten. Söhne der Sonne (Narti. Synovia slnka) [9. Die Narten. Söhne der Sonne. (Prel. A. Sikojev), Kolín nad Rýnom: Eugen Diederichs Verlag, 1985.]. Tak či onak sú historické spojenia Alanov a Mongolov – faktom. Doložené je, že po r. 1239, keď Mongoli Alanov definitívne rozdrvili a ovládli ich územia, príslušníci niektorých alanských zoskupení k nim vstupovali do vojenskej služby.
Neutíchajúci záujem o Nartov zo strany západných učencov, podnietený najmä fundamentálnymi výskumami Georga Dumézila, akiste nebol náhodný. Epos utváraný počas tisícročí, takpovediac, na hranici Európy a Ázie, prinášal echo svedectiev o reálnom živote severoiránskych Skýtov, pričom v osetskej verzii, v jazyku s bezprostrednými ohlasmi starej skýtčiny, je práve európskosť raného stredoveku veľmi živá a legitímna. Vplyvy Ázie, ako dokázal V. I. Abajev, sa prejavujú najviac v mongolských nánosoch, ktoré vošli do eposu v završujúcej fáze jeho tvorby. [10.Podľa V. I. Abajeva vychádzajú z dlhodobých intenzívnych kontaktov Alanov s Mongolmi, ktorí mali mimoriadne bohatú a rozvinutú hrdinskú epiku.] Odrážajú sa v menách niektorých ústredných hrdinov: Chamyc, Batradz, Soslan, Sajnag-aldar a s veľkou pravdepodobnosťou v samotnom etnonyme „nart“. Na druhej strane je zrejmé, že v európskom kontexte zostával epos dlho relatívne nepoznaný, nevošiel do širokého povedomia ako fínska Kalevala, nemeckí Nibelungovia, islandská Edda, homérovský či indický epos a iná svetová hrdinská epika. Pre vedcov teda ponúkal veľa látky na preskúmanie a profesor Dumézil v ňom nachádzal bohatý zdroj pre svoj osobitý pohľad komparatistu. Či to už bolo pri výskumoch trojfunkčnej ideológie v eposoch indoeurópskych národov, ktorých výsledky sú zhrnuté v diele Mýtus a epos [11.DUMÉZIL, G.: Loki. Paris: G. P. Maisonneuve, 1948; Flammandrion, 1986. ] alebo pri porovnaniach v knihe Loki,[12. DUMÉZIL, G.: Mythe et épopée. Paris: Gallimard, 1968, 1974, 1979, 1986.] kde postavil ako paralelu škandinávskeho božstva Lokiho nartského Syrdona, a tiež v iných prácach. Ešte roku 1930 Dumézil uverejnil časti preloženého Nartského eposu [13.DUMÉZIL, G.: Légendes sur les Nartes, suivies de cinq notes mytologiques. Paris: Honoré Champion, 1930.] následne, a roku 1965, vydal svoj francúzsky preklad v úplnosti pod názvom Kniha hrdinov [14.DUMÉZIL, G.: Le Livre des Héros. Paris: Gallimard, 1965.]
K poznatkom o genetických a areálových prepojeniach Nartov s Eddou či s írskymi ságami, ako i so slovanskou mytológiou, dospela veda už na začiatku 20. storočia, keďže ich skúmali učenci v Západnej Európe (Nór G. Morgenstierne a ďalší), ale i vo Východnej Európe, tu mám na mysli výsledky podnetných bádaní ruského komparatistu Vsevoloda Millera z 80. a 90. rokov 19. storočia,[15. Napr. MILLER, V.: Ekskursy v oblasť russkogo narodnogo eposa. I – VIII. Príloha I. Kavkazsko-russkie paralleli. Moskva: Tipografia I. N. Kušnereva i K°, 1892.] a potom v neskoršom období najmä práce Vasilija Abajeva. [16.Pozri: ABAJEV, V. I.: Skifo-jevropejskije izoglossy. Na styke Vostoka i Zapada. Moskva: Nauka, 1965. Okrem vyššie spomenutých oblastí sa autor v práci venuje i paralelám s legendami starých Italikov – tí údajne pred presťahovaním na Apeninský poloostrov žili v Strednej Európe v susedstve so Skýtmi (motív blížencov zrodených vlčicou, alanský Uargon/nartský Kurdalagon a kováč Vulkán). Pozri tamže, s. 86–97.]
V 70. rokoch minulého storočia sa začali vo vedeckej literatúre zjavovať state, gro ktorých predstavujú hypotetické (čoraz viac sa ukazuje, že asi nielen hypotetické) zistenia o konkrétnych zhodách a príbuznostiach medzi Nartským eposom Osetov, týchto, slovami G. Dumézila, európskych Iráncov a –západoeurópskou rytierskou literatúrou, konkrétne legendami o kráľovi Artušovi. V stati Kto boli Artušovi rytieri? tému otvoril Helmut Nickel, [17. NICKEL, H.: Wer waren König Artus’Ritter? Über die geschichtliche Grundlage der Artussagen. In: Zeitschrift der historischen Waffen- und Kostümkunde. 1975, č. 1, 1–18.] ktorý dokazoval, že v osnove artušovského cyklu leží pôvodný predfeudálny hrdinský epos Sarmatov a Alanov. Priniesli ho príslušníci týchto národov, ktorí sa ocitli na území Francúzska a na britských ostrovoch ako najatí žoldnieri v radoch rímskych vojsk a počas veľkého sťahovania národov. Časom sa tento cyklus dostal do obehu rytierskych románov a bol podrobený náležitému spracovaniu a modifikáciám, avšak jeho archaické črty sa celkom nezotreli. O niektorých z nich píše V. Abajev, a tiež G. Dumézil, spomeniem povestný „okrúhly stôl“, kde sú si všetci rovní. Takéto vzťahy sa vôbec nepodobali hierarchii medzi feudálom a vazalmi tých čias, avšak blízke boli vojenskej demokracii, typickej pre Sarmatov a Alanov. K podstatným paralelám medzi artušovským a nartským cyklom patrí spojenie s vodou, vodným živlom. Hrdinovia „okrúhleho stola“ trávia celé úseky svojich životov na dne jazier, napríklad Lancelot bol vychovávaný v podvodnom zámku, rovnako ako niektorí Narti, pričom, ako bolo v texte spomenuté, nartská Dzerassa pochádzala priamo z podvodnej ríše. Sila rytiera Gawaina, tak ako nartského Soslana, rastie od úsvitu do poludnia a stráca sa pri západe slnka. Obaja sa vyberú do ríše mŕtvych a dokážu sa vrátiť naspäť medzi živých, na oboch spočíva pečať kúziel; pre oboch sú príbuzenské vzťahy po materinskej línii dôležitejšie než po otcovskej. Alebo skýtsko-nartský motív plášťa zo skalpov, brád a fúzov, ktorý sa vyskytuje aj v artušovskom cykle, kde si niektorí dávajú obrúbiť plášte bradami zabitých protivníkov. Výrazná zhoda sa prejavuje, keď Artuš, rovnako ako nartský Batradz, pred smrťou prikazuje, aby bol jeho meč hodený do mora, ktoré sa od toho rozbúri (vzkypí). [18. O tom pozri: GRISWARD, J. H.: Le motif de ľ épée jetée au lac: la mort ď Arthur et la mort de Batradz. In: Romania, 1969, 360, s. 473–514.]
V súčasnosti sú súvislosti o sarmatsko-alanských bojovníkoch, ktorých do Británie priviezli Rimania, v prvoplánovej rovine dosť známe, a to z veľkého počtu populárno-náučnej literatúry a dokonca i z viacnásobného filmového spracovania. Skutočne objavné a inšpiratívne sú ale vedecké práce k tejto téme, ktoré prinášajú hlboký porovnávací kontext interakcií medzi tradíciou artušovského cyklu a severoiránskymi vplyvmi , stelesnenými tradíciou Nartského eposu. Za „revizionistickú“ voči starým teóriám a celkovo revolučnú sa považuje kniha Od Skýtska po Camelo,[19. LITTLETON, C. Scott – MALCOR, Linda A.: From Scythia to Camelot. New York: Taylor Routledge–F. Taylor, 1994, 2000, 2013.] ktorá bola prvýkrát vydaná v r. 1994. Obsahuje výsledky bádania významného amerického antropológa C. Scotta Littletona zo Západnej univerzity (Occidental College) v Los Angeles, nadväzujúceho na mytologické teórie G. Dumézila, [20. O ich prevratnom význame napísal prácu: LITTLETON, C. Scott: The New Comparative Mythology. Los Angeles: Berkeley, 1966.] v spolupráci so spisovateľkou, folkloristkou a mytologičkou Lindou A. Malcorovou. Prepojenia, ktoré sa v ich diele na základe vedeckých výskumov rozoberajú, majú podstatný charakter a sú presvedčivé. Svedčia o tom dozaista i pochvalné hodnotenia recenzentov, napospol prijímajúcich tvrdenia autorov. Uvediem slová amerického archeológa Victora H. Maira, ktorý napísal: „… pre verejnosť nemôže byť nič viac „anglické“ (alebo pre akademickú obec „keltské“), než príbeh Camelotu a svätého grálu. Autori tejto úžasnej knihy však nezvratne dokazujú, že samotné srdce obľúbeného cyklu legiend, nehovoriac o jeho mnohých výpovedných detailoch, pochádza od staroiránskych národov, ktorých pôvodným domovom boli euroázijské stepi.“ [ 21. MAIR, V. H.: C. Scott Littleton and Linda A. Malcor’s From Scythia to Camelot. In: heroicage.org/issues/2/ha2tf.htm.] Vedci udávajú historický fakt, podľa krorého po kľúčovej bitke počas markomanskej vojny roku 175 n. l., keď Sarmatov rozdrvili vojská Marca Aurélia, bolo do Británie násilne poslaných 5500 Jazygov [22.Jeden zo severoiránskych sarmatských kmeňov, ktorý sa od Azovského mora v 1. storočí p. n. l. presunul do Strednej Európy, kde kočoval na území medzi Dunajom a Tisou.] ako ozbrojenej pomocnej jazdy na posilnenie obrany Hadriánovho valu. Údajne práve tento sarmatský prílev sem priniesol základ prvých vrstiev artušovského cyklu. V knihe sa spomína i konkrétne meno, prototyp Artuša, mohol ním byť Lucius Artorius Castus, rímsky veliteľ, ktorý Jazygom velil. [23. Druhou možnou verziou podľa nich je, že to bol Riothamus, nejasná historická postava vojenského vodcu z 5. storočia, vznešeného „kráľa Britov“, ktorý sa zúčastnil v spojenectve so Západorímskou ríšou bojov proti Gótom.] Dokladá sa skýtsko-sarmatský pôvod jednotlivých postáv artušovského cyklu, medzi nimi Artuša, Lancelota,[24. Nedá mi nespomenúť Littletonom a Malcorovou navrhovanú etymológiu mena Lancelot, vychádzajúc z predstavy o alanskom pôvode hrdinu s transkripciou: (A)lan(u)ss–Lot. Aj u iných artušovských postáv dosvedčujú alanský pôvod ich mien.] Percivala, Galahada, Gawaina a ďalších, ďalej analogické okolnosti okolo kúzelného meča Artuša i kúzelných mečov nartských hrdinov. Prítomný je i motív amazoniek, žien-bojovníčok, ktoré dokázateľne pôsobili v skýtskom spoločenstve i v neskorších kočujúcich sarmatských a alanských kmeňoch a vo vojnách bojovali po boku svojich manželov.
Vedecké porovnávanie amerických autorov prináša evidentné paralely, ktoré vrhajú viac svetla na hmlistú históriu stvárnenú dávnou epikou. Autori netvrdia, že by bol cyklus Artuša výlučne skýtsko-sarmatský, obohatili ho aj iné nánosy, najviac keltský, ale napríklad i germánsky, a tiež kresťanský. Z hľadiska tradície artušovských legiend je akiste najpodstatnejšie povestné tajomstvo takzvaného svätého grálu. Má silné náboženské zafarbenie, ktoré nadobudlo zrejme postupne v stredoveku. Aj pre tento rituálny predmet sa v knihe poukazuje na analógiu z Nartského eposu, kde figuruje kúzelná obria čaša „Nartamongœ“ alebo „Uacamongœ“. Čaša Nartov stmeľuje a je nimi kultovo uctievaná. Jej názov je zložený zo slova „nart“, teda „nartská“, v druhom prípade „uac“ – posvätná, zatiaľ čo „amongœ“ znamená „ukazovateľka“.
V týchto súvislostiach, vychádzajúc zo svojej prekladateľskej skúsenosti, doplním, že v Nartskom epose sú s Uacamongou spojené osobité obrady. Narti jej vzdávajú poctu kolektívne, v rámci všetkých troch rodov, zväčša v nartskom obecnom dome, ktorí si postavili. Čaša býva umiestnená uprostred, stojí na trojnohom okrúhlom stole, v blízkosti ktorého sedia a hodujú, zabávajú sa spevom a tancom, tí najlepší tanečníci cifrujú na špičkách po jej okraji. Pri svojej kúzelnej čaši skladajú aj prísahy mečmi. Spoločne z čaše pijú nápoj „rong“, pivo „aluton“ i chmeľovinu. Nech koľkokoľvek vypijú, z obsahu čaše neubúda, pričom je dôležité, že si pri tom vykladajú o svojich bojových hrdinstvách. Vtedy čaša prejavuje svoje „ukazovateľské“ schopnosti – ak niekto hovorí pravdu a nevychvaľuje sa, sama sa mu vznesie k ústam (vznáša sa teda vo vzduchu), ak si vymýšľa, nepohne sa z miesta. Tieto vlastnosti čaše skutočne pripomínajú známe opisy „grálu“, ktorý údajne predstavoval kúzelný kalich zakrytý bielym zamatom, zjavujúci sa za istých okolností. Vznášal sa vo vzduchu v aureole božského svetla, šíril okolo seba lahodnú vôňu a razom zaplnil stoly hojnosťou najvyberanejších jedál. Takto je čaša ukázaná v príbehu Batradz a nartská čaša Uacamonga:
Mnoho pokladov mali Narti, ale najväčšmi si cenili posvätnú čašu Uacamongu. Ak na hostine dajaký hodovník o svojich bojových hrdinstvách rozprával a neklamal, čaša sa mu sama k perám dvíhala, ak sa však chvastal, z miesta sa nepohla. Takú drahocennú vlastnosť mala čaša Uacamonga.
V jeden deň Narti opäť hodovali a čaša Uacamonga stála na stole po okraj naplnená chlebovým kvasom. Nachmelení Narti sa začali vychvaľovať, čaša sa však ani nepohla. Batradz mlčky sedel a počúval príhody ostatných Nartov. Potom vstal, rukoviatkou biča o čašu zaťukal a riekol:
„Vybral som sa včera večer na lov a skolil som sedem večerných duchov. Čistú pravdu vravím, a preto sa, Uacamonga, vznes a na kolená môjho otca Chamyca sa postav!“
Čaša sa vzniesla a Chamycovi na kolená zosadla.
Vtedy Badradz povedal:
„Na úsvite som sa spúšťal z hôr a sedem duchov úsvitu som zmárnil. Ak vravím pravdu, vznes sa, čaša, Chamycovi po pás!“
Čaša Uacamanga sa vzniesla Chamycovi po pás. Batradz už ústa otváral, že povie nedopovedané, keď ho bdelý Chamyc zahriakol:
„Vrav iba o tom, čo sa smie povedať, ale zamlč, čo sa povedať nesmie [ 25. NARTSKÝ EPOS. (Prerozprávala E. Maliti Fraňová), … 2017, s. 154–155.]
Písať o kontextoch Nartov je príležitosťou dotknúť sa aj otázok spojených s mojím prekladaním eposu. Na preklade som pracovala v závere 70. a na začiatku 80. rokov minulého storočia. Text som prekladala metódou, ktorá bola v niečom podnetná, ale ukázala tiež svoje limity. K myšlienke preložiť Nartský epos do slovenčiny a vydať ho na Slovensku knižne, ma priviedol manžel, ktorý je osetského pôvodu. A moja cesta k eposu viedla priamo od štúdia na katedre etnológie Historickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity, kde som mala príležitosť nielen navštevovať prednášky skvelých odborníkov, ale aj zahĺbiť sa do prác Vladimíra Proppa, Jamesa Frazera, Levi Straussa (toho som čítala v češtine, ruský preklad nebol), Sergeja Tokariova, a takisto znalcov kultúry a reálií Osetov – Borisa Kalojeva a ďalších. A priamym popudom k prekladovému projektu bolo, že som v tom čase aktívne komunikovala v digorčine (jedna z dvoch vetiev osetčiny: ironskej a digorskej) s miestnymi obyvateľmi počas letných prázdnin, spájajúc povinnosti osetskej nevesty s etnografickým výskumom. Témou mojej diplomovej práce bola tradičná strava Osetov s jej rituálmi, k čomu mi vtedy poradili čítať aj osetskú literatúru, prozaické i básnické diela, kde sa opisovali niektoré rituály a našli sa pasáže venované pôvodným technológiám varenia či stravovaniu. [26. Potom neskôr, na konci 80. rokov, som v spolupráci so spisovateľmi Osetska pripravila preklad antológie osetskej prózy, počínajúc klasikmi až po súčasných prozaikov. Pozri: VEŽE ROZPRÁVAJÚ. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1989. ] Získala som niekoľko vydaní Nartského eposu v osetskom origináli i v ruskom preklade a mala som k dispozícii súdobé rusko-osetské a osetsko-ruské slovníky, potom sa zjavil štvorzväzkový Historicko-etymologický slovník osetského jazyka profesora Vasilija Abajeva, z ktorého som načerpala množstvo potrebných informácií a podnetov.
Na ponuku, že pripravím preklad Nartov pre knižné vydanie, pohotovo zareagovalo vtedajšie bratislavské nakladateľstvo Mladé letá, kde v rámci edície venovanej dávnej epike vychádzali svetové eposy – Gilgameš, Kalevala, Írske ságy ai. Budúcemu vydaniu sa pripisovala aj osvetová úloha: na Slovensku – napokon, tak ako v ďalších krajinách Európy, a to navzdory serióznemu vedeckému záujmu, v tých rokoch slávni potomkovia vlka, vody a slnka ešte neboli veľmi známi, epos poznali vo vtedajšom Sovietskom zväze, ale vedomie o ňom fungovalo najviac medzi kaukazskými národmi.
Vrátim sa k metóde a jej špecifikám. Texty cyklov som prekladala cestou porovnávania – na jednej strane originálu, knihy Narty Kadžytœ (1975) a na druhej strane, ruského prekladu, tu som sa opierala o knihu Osetinskie nartskie skazania v preklade Jurija Libedinského z roku 1948. A priam objavom pre mňa bolo, že som na preklade mohla pracovať v úzkej spolupráci, konzultujúc jazykové a iné otázky, a to s predstaviteľom osetského národa, mojím manželom, ktorý sa úspešne zhostil úlohy „živého slovníka“…
Podľa zaužívaných pravidiel vydavateľskej edície pre mládež som však vytvárala slovenský text formou autorského prerozprávania, ktoré bolo niečím ako „nadstavbou“ nad samotným prekladom. Neskôr som túto čitateľsky príťažlivú formu oceňovala ako jeden z limitov svojho prekladu. Bolo s ňou spojené aj to, že sa prostý, archaický štýl naratívu epických príbehov „skrásňoval“ smerom k väčšej poetickosti, obraznosti, text sa štylizoval.
Keď píšem o limitoch takéhoto prekladania, musím vyzdvihnúť aj jeho prínos. Veď dozaista i vďaka spomenutej norme vydavateľstva, odporúčajúcej preklad spracovať v rozprávkovom štýle, sa archaické dielo stalo akoby viac autorským, hlbšie vchádzalo do prijímajúcej národnej kultúry (slovenskej), nadobudlo štatút „osvojenia“, čo sa prejavilo na rôznych úrovniach.
V osetskom Nartskom epose mytologizmus koexistuje s históriou, historickými faktami. V priestore štúdie viackrát spomenutý jazykovedec, etymológ a nartológ Vasilij Abajev písal o tom, že jednotlivé cykly eposu sa zakladajú na mýtoch, pričom každý má svoj: totemický a blíženecký mýtus tvorí základ cyklu Achsara a Achsartaga, mýtus o prvom ľudskom páre je základom cyklu Uryzmaga a Satany, na mýte o slnečnom a kultúrnom hrdinovi stojí cyklus Soslana a na búrkovom (hromovom) mýte – cyklus Batradza. Mýtické v epose a teda univerzálnosť, prechádzajúca ponad etnické hranice, sa stala pre mňa v kontexte doby, v ktorej som preklad vytvárala, východiskom, na nej som stavala tvorbu svojho prekladového textu. V samotnom procese sa však zároveň odrážala aj tendencia k jedinečnosti, svojbytnosti slovenskej verzie eposu. Knihu Nartský epos Mladé letá vydali roku 1983.
Avšak skutočne originálnu prostotu, slovami G. Dumézila – „obnaženosť“ týchto textov, som mohla v celej kráse precítiť a pokúsiť sa pretlmočiť po tridsiatich štyroch rokoch, keď sa na mňa obrátilo vydavateľstvo AlleGro, ktoré chcelo Nartský epos nanovo vydať (kniha vyšla roku 2017). Môj návrh, aby sa realizoval vedecký preklad, však nenašiel odozvu, vydavateľstvo považovalo za vhodné zachovať formu umeleckého prerozprávania. Preto som si vytýčila úlohu vrátiť sa k svojmu pôvodnému prekladovému textu a náležite ho autorsky zredigovať. Takto som mala možnosť nanovo dopracovať časti, kde sa z môjho pohľadu prejavili nejaké nepresnosti a či odchýlenia vo vzťahu k originálu. Dôležité bolo tiež, že nové vydanie umožňovalo, aby som doplnila a rozšírila pôvodný text o nové príbehy. Tu som vychádzala z poznatku, že v archaickej epike mýty ožívajú v konkrétnosti historických reálií. V Nartskom epose je spojenie mýtu a histórie osobitne zaujímavé, pretože doňho zarovno s dávnovekým materiálom vstupujú vrstvy z neskorších čias – dvanásteho, trinásteho či štrnásteho storočia nášho letopočtu.
Preto som pre druhé vydanie vyberala také príbehy, v ktorých sú konkrétne zachytené dobové reálie. Treba vysvetliť, že mnohé z toho, čo bolo po poznávacej stránke objavné, sa proste nedalo zaradiť do prvého vydania určeného mládeži. Reálne a otvorene ukázaný život raného stredoveku na pomedzí matriarchátu a patriarchátu, s jemu vlastnou, pre nás už vzdialenou etikou a morálkou, s krvismilstvom, všetkou brutalitou a krutosťou, s etnografickou svojbytnosťou niektorých fenoménov, ako povedzme krvná pomsta a iné, zákonite nemal miesto v literatúre nacielenej na správnu výchovu. Práve tam, kde ohlasy dávnej minulosti v nejasných kontúrach viac-menej dožívajú v pamäti národa, mi opäť pomohol manžel, ktorý ma konzultoval v detailoch dnes už neraz ťažko pochopiteľných javov. Takto do nového vydania vošli niektoré predtým nepoužité texty, ako napríklad cykly Pôvod Nartov a Syrdon, ďalej jednotlivé príbehy: Meč Narta Achsara, Ako Uryzmg a Chamyc našli svojho deda Uarchaga (cyklus Uarchag a jeho synovia), Satana a dievča od Boratovcov, Smrť Ajsanu (cyklus Satana a Uryzmag), Ako Nart Soslan hľadal silu, Ako Soslan svoju matku Satanu z horúceho pekla vyslobodil (cyklus Soslan), Ako Batradz zachraňoval Soslana, Ako Batradz spalicoval nartského dzuara, Ako Batradz pomstil smrť svojho otca (cyklus Chamyc a Batradz) a iné.
Isté je, že „nartológia“ ani v súčasnosti zďaleka nestráca punc veľkej odbornej a vedeckej príťažlivosti, je to dielo, ktoré sa stále tvorí a živo sa doň vstupuje. Vychádzajú nové preklady Nartského eposu v ďalších jazykových mutáciách, aktuálne v angličtine, srbčine a iných jazykoch. Vzhľadom na tradície bádateľskej a prekladateľskej školy v Česku sa dá predpokladať, že sa i v českom prostredí objavia nasledovatelia so záujmom zúčastniť sa tvorby tohto „otvoreného diela“.
Mgr. Eva Maliti Fraňová, CSc.
Bratislava, Slovensko
eva.maliti.franova@gmail.com
In: Oriens Aliter, časopis pro kulturu a dějiny střední a východní Evropy. Praha, FF Univerzity Karlovy, číslo 2, 2021, s. 40‒53.